Do dnešných dní najstaršiu písomnú zmienku o obci Lúčky poznáme z latinskej listiny datovanej 11. marcom 1336. Slovenský preklad časti tejto listiny znie: My Kapitula jágerskej cirkvi, dávame na vedomie, že na základe obsahu listiny veľkomožného muža, veľmoža Pavla, sudcu kráľovskej kúrie, ktorá vyjadruje spôsob a formu jeho súdneho rozhodnutia a listiny určenej nám od tohto veľmoža Pavla ... Mená majetkov, ktoré boli pririeknuté často spomínaným synom Andreja a ich dedičom sú tieto: ... Starý Hažín, Veľký Hažín, Lúčky („possesiosionum Luchka“), Lazňany, Vyšné Stráňany ...
Naši predkovia sa venovali aj vinohradníctvu. V listine z roku 1336 poznáme doteraz najstaršiu písomnú zmienku o tunajšom vinohrade. Začiatkom 17. storočia postihla miestne vinohrady neúroda, ale v roku 1715 tu pestovali vinič celkovo na rozlohe, ktorú 15 ľudí okopalo za jeden deň („15 kopáčov vinohradov“).
Koncom 14. storočia samotný panovník Žigmund Luxemburský riešil prípad Mikuláša z Lúčok. Ako to už medzi „dobrými susedmi“ býva sťažnosť na Mikuláša z Lúčok podal jeho vplyvný sused Ján z Michaloviec. V celej záležitosti bola problémom neoprávnená výstavba mýtnice a následné vyberania a samotná výška mýta. Čo je zaujímavé zachovala sa presná výška mýta pre pocestných. Prípad vyšetroval a rozsudok vyniesol uhorský palatín na sneme Užskej a Zemplínskej stolice v roku 1393. Obvinený Mikuláš sa bránil tým, že s veľkými výdavkami a námahou vlastných poddaných dal postaviť dlhý most cez „riečku Stretava“ a zároveň nikoho nenútil po tomto moste chodiť a platiť mýto. Svojrázne vysvetľovanie si dobových zákonov a nariadení Mikulášom z Lúčok Žigmund Luxemburský „odmenil“ zhabaním výnosov z mýta a celého majetku Lúčky.
V roku 1418 je v našej obci doložené patrocínium (zasvätenie) Štefana Kráľa. V stredoveku tu stál kostol a Lúčky boli sídlo stredovekej rímskokatolíckej farnosti.
Podľa platnej zásady „Cuius regio, eius religio“ – „Čí je majetok, toho je náboženstvo“, aj bývalé katolícke obyvateľstvo Lúčok muselo v 16. storočí prijať protestantské náboženstvo svojo zemepána, resp. zemepánov. Celý proces súvisel s patronátnym právom, ktoré v Uhorsku malo dlhodobú platnosť. Na základe tejto zásady mal každý patrón moc dosadiť do farnosti jemu vyhovujúceho farára. Vierovyznanie zemepána mali nasledovať, podľa starých feudálnych princípov, všetci ich poddaní. Mnohí ho nasledovali z osobného presvedčenia, niektorí nemali inú možnosť, len sa vo vierovyznaní prispôsobiť, pretože nebol nablízku iný duchovný, ktorý by bol ich deti pokrstil, ktorý by ich pochoval atď. Právomoc i svojvôľa šľachticov sa uplatňovala pri výbere duchovných do jednotlivých kostolov a to nielen z hľadiska náboženského, ale aj jazykového. Zákonný článok číslo 7 z roku 1647 zrušil túto zásadu a dovolil aj sedliakom voliť si vlastného farára, ak bol zemepán iného náboženstva. Patronátne právo ostalo naďalej v platnosti a patrón mohol naďalej odsadzovať fary podľa svoje vôle, ale poddaní už nemuseli túto voľbu rešpektovať a mohli navštevovať iní kostol.
Lúčky (uvedené pod názvom „Vámoslucska“) boli najprv fíliou kalvínskej farnosti Michalovce (údaj k roku 1584). Vtedy bol michalovským farárom Juraj Debreceni. V roku 1618 sa uvádzajú už ako filiálka kalvínskej farnosti Hnojné (farár Martin Sokoly). V prvej polovici 18. storočia sa Lúčky stali sídlom novej kalvínskej slovenskej farnosti. Ako sídlo farnosti s filiálkami Závadka a Malý Hažín sa naša obec uvádza napríklad v súpise farnosti užskeho dištriktu. Tento súpis spomína vo svojom diele o histórii reformovanej cirkvi v Uhorsku z roku 1728 profesor cirkevnej histórie na Akadémii v Utrechte Adolf Lampe. Aj v lúčanskej farnosti sa určite používali náboženské knihy vytlačené v rokoch 1750 – 1758 v stredozemplínskom nárečí.
